Obklady a dlažby patria medzi povrchové úpravy stavebných konštrukcií (podlahy, steny, fasády, schody, terasy, balkóny a pod.) tvoriace pevný ich obal. Majú ochrannú a estetickú funkciu zároveň. Stavebné konštrukcie sú obkladmi chránené pred klimatickými vplyvmi a mechanickým poškodením. Obklady sa používajú predovšetkým na vertikálne konštrukcie (steny, fasády), dlažby sa používajú na horizontálne konštrukcie (podlahy, balkóny, terasy). Z materiálového hľadiska ich môžeme rozdeliť na: keramické, kamenné, sklenené, kovové, drevené, plastové. Najpoužívanejšie a najrozšírenejšie sú keramické obkladové prvky. V bytových domoch sa zriedka kedy používajú iné druhy obkladov ako keramické (výnimku tvoria chodby spoločných priestorov kde sú zaužívané PVC pásy), pretože plne vyhovujú potrebám bytových svojou cenou, kvalitou, údržbou, dostupnosťou a jednoduchosťou.

KERAMICKÉ OBKLADOVÉ PRVKY

História
Keramické obkladové prvky sú používané ľudstvom od raného stredoveku. Táto technika povrchovej úpravy vznikla v oriente a v dobe arabskej nadvlády sa dostala do Španielska a odtiaľ ďalej do Európy. Maurské obkladačky a dlaždice v Taliansku volali majolika a toto meno sa zachovalo dodnes (pórovitá keramika s farebnými glazúrami).

Výroba
Keramické obkladových prvkov sú vyrobené z ílu, hliny, vody a pomocných látok (ostrivá a tavivá, ktoré upravujú základné vlastnosti suroviny). Vyrábajú sa: ťahaním (A), lisovaním (B) alebo iným spôsobom (C). Potom sa vysušia a vypaľujú. Pri výpale získavajú požadované vlastnosti. Obkladové prvky môžu byť glazované (GL) alebo neglazované (UGL). Sú nehorľavé a UV stabilné. Ťahané prvky sa vyrábajú zo zmesí z vyšším obsahom vody, čo pri tvarovaní umožňuje použiť rôzne techniky výroby (napr. ručné tvarovanie). Pri výrobe prvkov za sucha sa zmes pomelie a vysuší. Vzniknutý granulát sa naplní do foriem a zalisuje sa vysokým tlakom. Zhutnením dochádza k veľmi malému zmršteniu a lepšiemu silnovaniu pri výpale. Po vysušení nasleduje výpal. Neglazúrované výrobky sa vypaľujú jeden krát. Glazúrované výrobky sa vypaľujú na jeden(črep spolu s glazúrou) alebo na dva krát (samostatne črep a samostatne glazúra). Teplota vypaľovania je v rozmedzí 1000 °C do 1250 °C. Neglazúrované prvky, zvlášť slinuté sa môžu po vypálení leštiť do tvaru imitujúceho prírodný kameň. Proces výroby je ukončený triedením. Výrobky prechádzajú manuálnou aj elektronickou kontrolou. Hodnotí sa rovnosť povrchu, presnosť rozmerov, farby a akosti sú radené do skupín.

Využitie
Keramické obklady a dlažby sa jednoducho udržujú a umožňujú spĺňať náročné hygienické požiadavky. Obkladové a dlažobné prvky svojim tvarom, rozmermi, povrchom, farbou dotvárajú priestor.

Keramické obklady a dlažby sa v rámci Európy delia na základe predpisov súboru európskych noriem podľa dvoch základných parametrov. Podľa nasiakavosti a spôsobu výroby. Týmto spôsobom sa podarilo zjednotiť veľmi rôznorodý sortiment, materiálovú základňu, odlišnú výrobnú technológiu a technické vlastnosti keramických obkladových výrobkov.

Delenie keramických obkladových prvkov
Norma STN EN 14411 (Keramické obkladové prvky. Definície, klasifikácia, charakteristiky a označovanie) radí keramické obkladové materiály podľa výroby na:
A – ťahané obkladové prvky,
B – za sucha lisované obkladové prvky,
C – iným spôsobom vyrábané obkladové prvky.
Každá z týchto skupín sa ďalej delí podľa nasiakavosti (E) (nasiakavosť je pre keramické obkladové prvky najvýznamnejšou vlastnosťou, pretože určuje ďalšie fyzikálne a chemické vlastností), pričom nezáleží na použití (obklad, alebo dlažba). Požiadavky sú doplnené stanovením harmonizovaných skúšobných metód, na základe čoho sa dá spoľahlivo vybrať materiál vyhovujúci všetkým parametrom prostredia v ktorom bude prvok použitý.

Označovanie keramických obkladových prvkov
a) obchodnou značkou a zemou pôvodu
b) označením prvej triedy
c) typom obkladového prvku a odkazom na prílohu normy STN EN 14411
d) menovitým a modulovým (M) nebo nemodulovým rozmerom
e) úpravou povrchu, (glazované (GL) nebo neglazované (UGL)
f) protišmykovosťou
g) triedou odolnosti voči povrchovému opotrebeniu pri glazúrovaných obkladových prvkoch

VLASTNOSTI KERAMICKÝCH OBKLADOVÝCH PRVKOV

 

Rozmery
koordinačný rozmer (C) = deklarovaný rozmer (W) + šírka škáry (J),
Deklarovaný rozmer (W) = rozmery lícnych hrán (a), (b); hrúbka (d)
Charakteristiky obkladových prvkov v závislosti na použitia podľa STN EN 14411

Nasiakavosť je najdôležitejšia vlastnosť, podľa ktorej sa volí použitie a prostredie obkladového materiálu Je určená prírastkom hmotnosti prvku v % po nasiaknutí vodou. Skúšobný postup uvádza norma STN EN ISO 10545-3.

Keramické obkladové prvky slinuté a poloslinuté s nasiakavosťou do 3 % sú určené pre obklady a podláh a vertikálnych plôch namáhaných najmä oterom s požiadavkou na vysokú pevnosť. Sú odolné voči mrazu, agresívnemu prostrediu a trvalému pôsobeniu vody. Použitie: obklady vstupných a nástupiskových hál, chodieb, supermarketov, obchodov, vonkajších bazénov, mraziarenských priestorov a vonkajších plôch.

Keramické obkladové prvky hutné s nasiakavosťou do 6 % sú určené pre: povrchy v náročnými podmienkami. Sú mrazuvzdorné, odolné voči klimatickým vplyvom, agresívnemu prostrediu. Použitie: obklady fasád a terás aj v horských oblastiach.

Keramické obkladové prvky polohutné s nasiakavosťou do 10 % sú vhodné pre obklady v oblastiach s miernymi klimatickými podmienkami bez trvalého pôsobenia vody.

Keramické prvky pórovité s nasiakavosťou väčšou ako 10 % sú vhodné výhradne pre vnútorné obklady plôch, chránených pred poveternostnými podmienkami. Najmä pred mrazom, trvalému pôsobeniu vody a agresívneho prostredia.

Mrazuvzdornosť je ďalšia dôležitá vlastnosť keramických obkladových prvkov. Je závislá od nasiakavosti. V exteriéroch sa odporúča používať len mrazuvzdorné obklady, ktoré dokážu dlhodobo bez poškodenia odolávať súčasne vode a výkyvom teplôt pod a nad hranicu mrazu. Deklarovať mrazuvzdornosť je povinnosťou výrobcu. Mrazuvzdorný výrobok je klasifikovaný AI, B Ia, B Ib. Klasifikáciu A IIa možno považovať za mrazuvzdorný len pre zvislé obklady. Ostatné skupiny (A IIb, B IIa, B IIb, AIII, BIII) nie sú mrazuvzdorné. Skúška mrazuvzdornosti sa vykonáva podľa STN EN ISO 10545-12 (100 zmrazovacích cyklov bez porušenia pri teplote +5° C / -5° C spolu s vákuovým sýtením vodou. Hodnotia sa vzniknuté poruchy). Z praktického hľadiska sú dôležité nielen vlastnosti črepu, ale aj vlastnosti ostatných zložiek obkladu. Predovšetkým lepidla, škárovacej hmoty a technika lepenia. Dôležité je zabrániť vode preniknutiu pod obklad.

Tepelná vodivosť a koeficient teplotnej rozťažnosti keramických prvkov je dôležitá vlastnosť najmä pre realizáciu podlahového vykurovania. Keramický obklad má z pohľadu toho účelu súčiniteľ tepelnej vodivosti veľmi priaznivý (1 W/mK). Pri realizácií je treba brať do úvahy aj tepelnú rozťažnosť materiálu (v intervale 20 °C – 100 °C je rozťažnosť 6 až 7,5.10-6 K-1, pri zmene teploty o 1 °C črep zmení rozmer o 6 - 7,5 tisícin milimetra). Táto vlastnosť je dôležitá najmä pre dlažby s väčšou plochou pokládky. Skúšobná metóda lineárnej tepelnej rozťažnosti je popísaná v norme STN EN ISO 10545-8.

Pevnosť keramických obkladov a dlažieb podľa STN EN ISO 10545-4 je stanovená ako pevnosť v ohybe. Jednotka je v MPa. Uvádza sa aj sila pri porušení v N.

Odolnosť keramických obkladových prvkov voči mechanickému namáhaniu je závislá na ich hrúbke. Pre bežné použitie v bytových domoch, sociálnych zariadeniach a administratívnych budovách je vhodné použiť keramiku s hrúbkou od 7 do 12 mm. Pre podlahy vystavené mechanickému namáhaniu, napríklad v skladoch, výrobných priestoroch, halách a pod., je vhodné použiť obklady s hrúbkou od 12 do 20 mm.

Dôležitým hľadiskom pre výber vhodného obkladového materiálu je prevádzkové zaťaženie. V takomto prostredí sú najvhodnejšie neglazované materiály. Skúškou v zmysle normy STN EN ISO 10545-6 sa posudzuje hĺbkové opotrebenie keramických prvkov teda schopnosť odolávať abrazívnym činiteľom prostredia. Hodnotí sa dĺžka stopy po brúsnom kotúči za stanovených podmienok.

Oteruvzdornosť je schopnosť glazúry odolávať mechanickému opotrebeniu v závislosti na hustote prevádzky chodcov a následnom druhu a stupni znečistenia podlahy. Podľa normy STN EN ISO 10545-7 rozlišujeme 5 stupňov oteruvzdornosti.

Tvrdosť sa stanovuje vrypovou metódou podľa Mohsovej stupnice tvrdosti.

Z hľadiska bezpečnosti je najdôležitejším parametrom keramických obkladových prvkov je protišmykovosť resp. protiklznosť. Protiklznosť sa zisťuje niekoľkými metódami. STN 74 4507 (hodnotí sa kĺzanie desiatich štandardných materiálov - typické materiály pre výrobu obuvi: TPE, PVC, PUR, koža a pod.)

Novinkou sú keramické obklady a dlažby so špeciálnou povrchovou úpravou s antibakteriálnymi a samočistiacimi účinkami. Veľmi tenkú vrstvu (len niekoľko mikrometrov tvorí vrstva oxidu titaničitého (TiO2). Táto vrstva sa nanáša na povrch hotového keramického prvku a vypaľuje sa samostatne. Vďaka TiO2 a účinkom slnečného žiarenia sa na povrchu vytvorí elektrická dvojvrstva, na ktorú sa viažu molekuly vody. V tejto vode vzniká aktívny kyslík ktorý má silne antibakteriálne účinky a bráni rastu plesní a rias. Oxidačné procesy na povrchu navyše prispievajú k redukcií páchnucich látok. K TiO2 sa pridáva malé množstvo oxidu strieborného (Ag2O), ktorý učinkuje ako akumulátor a zastupuje stály slnečný svit.

Výber obkladu
Z uvedeného je zrejmé, že dnešné obkladové materiály sú vyrábané vo veľmi širokej palete s rôznou funkčnou a estetickou hodnotou. Pri výbere vhodného obkladu, alebo dlažby musí byť technické hadisko uprednostnené pred estetickým. Parametrami pre výber sa stávajú najmä: prostredie, spôsob a úroveň zaťaženia obkladov. Súčasná ponuka dovoľuje nájsť vhodný materiál aj do najnáročnejších podmienok s uspokojivým estetickým riešením. Kvalitu obkladu ako celku ovplyvňuje nielen samotná keramika, ale aj technika montáže a samotný výber lepidiel, škárovacích hmôt a kvalita podkladu obkladu.


TENKOVRSTVOVÉ LEPENIE KERAMICKÝCH OBKLADOVÝCH PRVKOV

PRÍPRAVA PODKLADU OBKLADU:
Podklad musí byť suchý, čistý a pevný. Bez penetrácie nie sú vhodné kovy a plasty. Zmiešané murivo sa musí vyrovnať omietkou. Na podklad sa vyznačí stred obkladanej plochy a od neho sa rozmerajú polohy obkladačiek tak, aby delené obkladačky boli na okrajoch.

LEPENIE OBKLADU:
Lepidlo sa nanáša zubovým hladidlom (floating). Na podklad sa nanesie lepiaca hmota a rozotrie sa zubovou stierkou. Lepidlo sa nanáša iba na plochu, ktorú sme schopní obložiť, tak aby nám lepidlo nezaschlo. Do obkladu sa vkladajú škárové kríže, ktoré zaisťujú rovnomernú šírku škár. Prípadná korekcia polohy sa dá vykonať v tzv. korekčnom čase lepidla. Lepidlom sa musí pokryť minimálne 60% obkladu. Na lepenie soklov, zárubní a opravách nerovností sa lepidlo natiera v tenkej vrstve na obklad (buttering). Pre dosiahnutie bezdutinového nalepenia obkladu na náročné plochy sa lepidlo nanáša aj na obklad aj na lepenú plochu (buttering, floating).

ŠKÁROVANIE:
Po obložení a technologickej prestávke (predpisuje výrobca lepidla, cca 24 hod.) sa škárovcou hmotou vyplnia medzery v obklade. Používajú sa hladidlá s mäkkou podložkou. Škárovanie sa vykonáva nanášaním škárovacej hmoty stierkou šikmo k škáram. Po cca 30 minútach sa obklad vyčistí vlhkou špongiou kolmo k škáram. Nepravidelnosť škár sa upravuje hranou špongie.

Naši partneri

basf

image

image

image

baumit

image

image

image

image

image

image

image

image

image

image

image