OMIETKY
Omietky patria medzi povrchové úpravy stavebných konštrukcií (steny, stropy, stĺpy, fasády a pod.). Omietkami sa vytvára rovný hladký povrch, zakrývajú sa nerovnosti podkladu prípadne inštalácií (elektrické, vodovodné, odpadové). Povrch omietky sa dá ďalej zušľachtiť náterom, maľbou, obkladom, alebo tapetou. Omietka sa vyrába so zmesi plniva (piesky, kamenné drviny a múčky), spojiva (vápno, sadra, cement, silikónové, silikátové a akylátové disperzie), aditív (plastifikátory, farbivá) a vody. V súčasnosti sú omietky pripravované podľa technologických postupov výrobcom a najčastejšie sú v suchej forme (disperzné omietky sú už vo výrobe miešané z vodou) dopravované na stavbu, kde sa miešajú s vodu a používajú. Len zriedka si dnes murári sami pripravujú omietky so základných surovín, pretože zaručiť také vlastnosti ako v priemyselnej výrobe je náročné.
Omietky môžeme rozdeliť podľa viacerých kritérií. Podľa prostredia použitia na vnútorné a vonkajšie, podľa spôsobu spracovania na stavbe na mokré a suché, podľa druhu spojiva a prísad na vápenné, cementové, sadrové, zmesí vápna, sadry, cementu, hlinené, tenkovrstvové (minerálne, silikónové, akrylátové, silikátové, alebo ich kombinácie) a špeciálne, podľa povrchovej úpravy na jadrové, jemné, ozdobné, brúsené, ryhované, zatierané, sgrafito a podľa spôsobu omietania na ručné, strojové.
V súčasnosti sa v stavebníctve používajú omietky s anorganickými spojivami na základe vápna, sadry, cementu alebo ich kombináciami. Požiadavky na vnútorné a vonkajšie omietky kde prevládajú spojivá na báze vápna, cementu a ich kombinácie určuje norma STN EN 998-1. Požiadavky na vnútorné omietky so spojivami so síranu vápenatého určuje norma STN EN 13279-1.
POŽIADAVKY OMIETOK PODĽA STN EN 998-1
Najdôležitejšie vlastnosti čerstvých omietok, ktoré deklaruje výrobca sú: doba spracovateľnosti, obsah vzduchu v omietke.
Najdôležitejšie vlastnosti pre vytvrdnuté omietky, ktoré deklaruje výrobca sú: pevnosť v tlaku, absorpcia vody a tepelná vodivosť. Podľa použitia omietky sa ďalej uvádzajú hodnoty mrazuvzdornosti, paropriepustnosti a priľnavosti k podkladu. Omietky, ktoré obsahujú viac ako 1% organických látok sa musia v reakcií na oheň klasifikovať do príslušnej triedy. Omietky s obsahom organických látok pod 1% sú hodnotené v reakcií na oheň do triedy A1.
POŽIADAVKY OMIETOK PODĽA STN EN 13279-1
Vlastnosti, ktoré musí uvádzať výrobca pre sadrové malty sú nasledovné: obsah síranu vápenatého, dobu počiatku tuhnutia malty, pevnosť v tlaku, pevnosť v tlaku za ohybu, tvrdosť, priľnavosť.
APLIKÁCIA
Pri vytváraní omietok sa začína prípravou podkladu. Problematické podklady je potrebné penetrovať. Penetračný náter upraví vlastnosti podkladu (zníži nasiakavosť podkladu, zvýši pevnosť, zlepší priľnavosť a pod.). Na veľmi hladké povrchy, kde by omietka sama nedržala sa používajú pletiva (v minulosti boli používané napr. trstinové rohože), ktoré sa k podkladu mechanicky prichytia. Na povrch sa potom nanesie podstrek. Je to riedka zmes vody, spojiva a piesku pre zvýšenie priľnavosti omietky k povrchu. Pre omietku slúži ako adhézny most. Samotná omietka sa nanáša v niekoľkých vrstvách. Prvá vrstva je jadrová omietka. Obsahuje piesky s väčšou frakciou (nad 1 mm), čo umožňuje vytvoriť hrubšie vrstvy a vyrovnať nerovnosti podkladu. Výrobca predpisuje maximálnu hrúbku jednej vrstvy. Ak by nestačila omietka sa nanesie v ďalšej vrstve a tak vyrovnajú aj väčšie nerovnosti. Po vyschnutí je omietka veľmi málo pružná a pri hrubších vrstvách hrozí jej poprskanie. Do omietok sa preto vkladajú sklo-textilné sieťky aby zabránili vzniku trhlín. Kúty a rohy sa zosilňujú rohovými profilmi. K otvorom sa pridáva tangenciálna výstuž so sieťok (pásy cca 150 x 200 mm otočené o 45° uhol, dodatočne ukladané pod a nad otvory na omietanej stene). Vrchná omietka - "štuková" má jemnejší piesok (frakcie pod 1 mm) a nanáša sa v tenších vrstvách. Väčšinou tvorí pohľadovú vrstvu a preto sa na jej povrchu rôznymi technikami vytvára textúra (škrabanie, hladenie, filcovanie a pod.).
DRUHY OMIETOK
TENKOVRSTVOVÉ OMIETKY sa na rozdiel od klasických omietok (vápno, sadra, cement) nanášajú v milimetrových hrúbkach. Sú vyrábané s priemyselných omietkových zmesí. Pri ich aplikácií musí byť povrch pevný suchý bez výkvetov. Podľa obsahujúceho spojiva tenkovrstvové omietky rozdeľujeme na minerálne (sadrové, vápennocementové), akrylátové, silikónové a silikátové. Tenkovrstvové omietky tvoria povrchovú úpravu kontaktných zatepľovacích systémov.
Minerálne omietky ich spojivom býva vápenný hydrát, cement, alebo sadra. Dopravujú vo vreciach v suchom stave a priamo na stavbe sa miešajú s vodou. Majú jednoduchú aplikáciu. Najväčšou výhodou je vysoká priepustnosť vodných pár, nevýhodou je vysoká nasiakavosť a náročnejšia údržba (drsný povrch spôsobuje rýchle zašpinenie). Šľachtené minerálne omietky sa dodávajú zafarbené pigmentmi. Minerálne tenkovrstvové omietky sú jednovrstvové omietky. Len do interiérov sú určené tenkovrstvové omietky so sadrovými spojivami, omietky s vápennými a cementovými spojivami môžu byť použité aj v exteriéri.
Akrylátové omietky majú spojivo na báze vodou riediteľnej akrylátovej, alebo styrenakrylátovej disperzie. Nie sú vhodné pre omietanie starších objektov. Ich výhoda je stálofarebnosť, cenová dostupnosť a možnosť výberu z väčšieho počtu farieb. Nevýhodou je nižšia paropriepustnosť, náročnejšia údržba a nutnosť odstrániť pôvodné vrstvy náterov pre aplikáciou. Sú dodávané vo vedrách v mokrom stave bez zafarbenia. Pigmenty so vzorkovníkov sa do akrylátových omietok miešajú vo fasádnych štúdiách. Môžu sa používať v interiéroch aj exteriéroch.
Silikónové omietky majú spojivo so silikónovej emulzie. Sú dodávané vo vedrách v suspenznej forme. Výhodou sú ich hydrofóbne vlastnosti. Sú paropriepustné a majú jednoduchú údržbu. Dajú sa jednoducho umývať, pretože majú takzvaný samočistiaci efekt (povrch omietok kladie veľmi nízky stekajúcej vode ktorá splavuje nečistoty s omietky). Sú vhodné ako povrchová úprava kontaktných zatepľovacích systémov. Nevýhoda je vyššia cena a obmedzený výber farieb (najmä výber sýtych pastelových farieb). Farby sa miešajú priamo do omietok podobne ako pri akrylátovách omietkach. Používajú sa v exteriéri aj interiéri.
Silikátové omietky majú spojivo z vodného roztoku alkalického kremičitanu (draselné vodné sklo). Sú dodávané vo forme suspenzie, vo vedrách. Patria k omietkam s vysokou paropriepustnosťou. Majú podobne ako silikónové omietky obmedzenia vo farebnom výbere (sýte pastelové farby) a vyššiu cenu. Ich výhodou je samočistiaci efekt. Používajú sa v interiéroch aj exteriéroch. Farby sa miešajú priamo do omietok podľa vzorkovníkov.
SANAČNÉ OMIETKY sú určené pre povrchovú úpravu vlhkého a zasoleného muriva. Môžu byť použité v exteriéroch aj interiéroch. Často sú používané pri rekonštrukciách fasád historických objektov, ktoré nemajú funkčnú hydroizoláciu. Sanačné omietky sa tiež používajú ako povrchová úprava pri dodatočných rekonštrukciách hydroizolácií budov. Bežné omietky by mohli vlhkosťou vyplavované soli z muriva poškodiť, zatiaľ čo sanačné omietky vďaka svojim vlastnostiam soli pohltia a ich kryštalizácia prebehne vo vnútorných póroch omietky. Životnosť sanačných omietok v takomto agresívnom prostredí pohybuje od 15 do 20 rokov. Životnosť bežných omietok by bola ani nie jeden rok. Difúzne vlastnosti dokážu odstrániť dodatočnú vlhkosť muriva. Sanačné omietky sú charakteristické väčšou pórovitosťou, vyššou priepustnosťou vodných pár a zníženou kapilárnou nasiakavosťou. Spojivo týchto omietok je vždy hydraulické (portlandský cement, hydraulické vápno) Sú aplikované ako aj ako jednovrstvové, alebo viacvrstvové. Výrobcovia ich aplikácie zostavujú do sanačných systémov zložených s podstreku (zabezpečí lepšiu adhéziu omietky k povrchu) jadrovej omietky (svojou hrúbkou vyrovná nerovnosti a zabezpečí dostatočnú akumuláciu vyplavovaných solí), vrchnej pohľadovej omietky (vyhladí povrch hrubej jadrovej omietky a zabezpečí ochranu voči poveternostným vplyvom).
TEPELNOIZOLAČNÉ OMIETKY sú omietky, ktorých hodnota súčiniteľa tepelnej vodivosti je v rozmedzí od 0,09 až 0,12 W/Km. Táto vlastnosť je dosiahnutá obsahom vysokého podielu pórov v omietke, ktoré sú vyplnené plynom (vzduchom). Pórovitosť omietok sa získa pridaním ľahkých plnív, ako expandovaný perlit, keramzit, sklenené duté guľôčky a penový polystyrén). Pórovitú štruktúru môže omietka získať aj pridaním spojiva z hliníkových vločiek. Objemová hmotnosť tepelnoizolačných mált je maximálne 1100 kg/m3. Tepelnoizolačné malty môžu zvýšiť tepelný odpor muriva až o 17%. Ich použitie je však obmedzené hrúbkou omietky (max. 50 mm), preto nemôžu zastúpiť tepelnoizolačné systémy tepelne poddimenzovaných stavebných konštrukcií (vhodne zvoleným systém dokážeme niekoľko násobne zvýšiť výsledný tepelný odpor).
HLINENÉ OMIETKY sú vyrobené len zo spojiva, plniva a zámesovej vody. Spojivo je tvorené ílom, plnivo tvoria piesky rôznych frakcií. Neobsahujú žiadne hydraulické maltoviny. Hlinená omietka je najstarším typom omietky, ktorá sa používala na povrchovú úpravu stavieb. Dnes sa s ňou stretávame väčšinou len v historických objektoch, napriek tomu pre svoje výnimočné vlastnosti ju ľudia používajú dodnes. Hlavnú zložku na prípravu tvoril íl ktorý sa vyskytoval v lokalite stavby. Hlavným technologickým parametrom hlinenej omietky je jej plasticita a pre lepšiu spracovateľnosť sa do nej pridávali prírodné plastifikátory (napr. hovädzia krv, vápno). Pri vysychaní hlinenej omietky dochádza k jej zmršťovaniu a tvorbe trhlín. Vzniku trhlín sa zabraňovalo pridávaním zvieracej srsti, alebo konopnej sečky. Hlinené omietky majú schopnosť regulovať vlhkosť vzduchu. Ak vzduch v interiéri obsahuje vysokú vlhkosť (relatívna vlhkosti vzduchu viac ako 50%) omietka ju absorbuje, naopak ak je vzduch v interiéri príliš suchý (pod 50%) omietka vlhkosť uvoľní. Hlinené omietky sú tiež schopné pohlcovať škodlivé pachy a látky spôsobujúce alergie a astmy. Nevýhoda hlinenej omietky sú vysoké nároky na suroviny. Dosiahnuť rovnakú kvalitu v priemyselnej výrobe je veľmi náročné a tento dôvod bráni rozvoju hlinených omietok pre širšie využitie. Na trhu však dosť ucelené rady hlinených omietok s rôznou štruktúrou, zrnitosťou aj farbou.
NÁTERY
Náterové hmoty sú výrobky, ktoré sa v tekutom stave nanášajú na podklad. Po aplikácií na povrchu vytvoria veľmi tenkú súvislú vrstvu. Náter má estetickú a ochrannú funkciu. Pri oceľových konštrukciách sú nátery nevyhnutnou súčasťou ochrany povrchu pred koróziou. Zloženie náterov je prispôsobené podkladu a z hľadiska použitia sa rozdeľujú na nátery na kovy, drevo, betón a pod. Základom každej náterovej hmoty je spojivo, riedidlo a pigmenty. Práve spojivo po vyschnutím náteru vytvorí súvislú vrstvu. Riedidlo slúži na úpravu rozpustnosti spojiva. Pri schnutí náteru sa riedidlo odparuje a náter tvrdne. Pigmenty dodávajú náteru farebný odtieň, ktorý samotnému spojivu chýba.
Zvláštnu skupinu tvoria fasádne nátery. Pri fasádnych náteroch je dôležitá podmienka, ktorá stanovuje, že množstvo vodnej pary, ktoré prejde cez náter bude rovnaké, alebo väčšie ako množstvo, ktoré môže za rovnakú dobu náterom nasiaknuť.
SILIKÓNOVÉ NÁTERY sú tvorené akrylátovou disperziou s prídavkom bezrozpúšťadlovej silikónovej emulzie. Silikónové nátery sú vodoodpudivé a majú nízku nasiakavosť vodou. Silikónové nátery sú charakteristické takzvaným samočistiacim efektom. Je spôsobený vysokou pórovitosťou (výstupky rozmerov rádovo v desiatkach až stovkách nanometrov) silikónového spojiva, ktoré znižujú povrchový odpor stekajúcej vody až o 90%. Voda preto jednoducho steká a zberá nečistoty z povrchu.
DISPERZNÉ NÁTERY sú vodou riediteľné náterové hmoty. Používajú a všade kde sa používali olejové a alkydové nátery na drevo, kovy a silikátové materiály. Základ tvoria PMMA a PUR disperzie. Disperzné nátery sú vodoodpudivé s nízkou paropriepustnosťou. Výhodou je možnosť širšieho farebného výberu. Emulzné nátery sú tvorené roztokom rozptýlenej živice vo vodnom prostredí. Nízky obsah prchavých organických rozpúšťadiel a možnosť riediť emulzné nátery vodou im dáva veľký potenciál využiteľnosti v budúcnosti.
SILIKÁTOVÉ NÁTERY majú základ na báze vodného skla z prísadou polymérovej disperzie do 5 %. Pri vyššom obsahu nie je zaručená paropriepusnosť. Nevýhodu je vznik alkalických uhličitanov pri tvrdnutí silikátových náteroch, ktoré môžu spôsobovať výkvety na nevyzretých omietkach (farebné výluhy solí).
VÁPENNÉ NÁTERY patria medzi tradičné úpravy povrchov. Vápenný náter tvorí vápenné mlieko vyrobené riedením vápennej kaše z haseného vápna s prebytkom vody. V minulosti sa vápenné mlieko na nátery používalo samotné, ale z dôvodu slabej krycej schopnosti sa musel náter opakovane aplikovať. Pre zlepšenie hydrofóbnej a zvýšenie krycej schopnosti náteru sa do vápenného mlieka pridávali niektoré zložky. Dnes priemyselne vyrábané vápenné nátery vyrábajú so špeciálne upravovaného vápenného hydrátu, do ktorého sa pridávajú len biele pigmenty bez disperzných látok. Pre správne vyzretie vápenných náterov je nutná vlhkosť, inak nevytvrdnú a z povrchu sa rýchlo sprášia. Na farbenie sa používajú lazúry, ktoré sa do náterov pridávajú pred aplikáciou.
CEMENTOVÉ NÁTERY sú zriedkavým typom pre úpravy. Ich spojivo je bieleho cementu. Obyčajne sa používajú na úpravy betónových plôch. Pridaním polymérov sa stávajú vodotesnými, čo sa v súčasnosti začína využívať súvislosti s izoláciami.
